Dĺžka článku cca. 5 min.

→ Ocenená teoretická a praktická práca Sama Čarnokého s písmom Inka je príkladom mapovania / záznamu písmarskej tvorby v SR s východiskom v praxi. Nadviazal v rámci NCD na svoju pedagogickú činnosť s paralelnou prednáškou o vývoji slovenskej písmarskej tvorby. Zdroj: tuke.sk

NCD so sebou nesie od roku 1992 úlohu mapovania a kurátorskej činnosti dizajnérskych výstupov vytvorených na území Slovenskej republiky. Ako súťaž je pod záštitou inštitúcie Slovenského centra dizajnu, ktorého funkciou je výskumná činnosť na poli dizajnu ako takého.

Na začiatok

¶ Dedičstvom NCD Slovenského centra dizajnu je podľa mňa schopnosť skúmať a zaznamenávať význam dizajnu ako takého, jeho výskyt (čiže prostredie, v ktorom sa nachádza), jeho stav (čiže jeho kvality alebo naplnenie jeho významu). Zároveň v kontraste ku úlohe skúmania tu vzniká priestor pre interpretáciu týchto vedomostí jednotlivými osobami skrytými za organizáciou NCD, a tým vytváranie určitého kontextu alebo správy, ktorú NCD odkazuje verejnosti, čím sa stáva aktívnym činiteľom vo vývoji vizuálnej komunikácie na území Slovenskej republiky.

¶ Nechcem písať zložito, niekedy to len tak ujde. Pri písaní tohto textu skôr myslím na teba, čitateľa, pretože ty si príjemcom mojej správy a vzťah, ktorý sa v tomto momente medzi nami vytvára by mal byť čo najčistejší, ale zároveň by som chcel, aby bol pre teba aj nezáväzný, v určitom zmysle snáď otvorený. To je totiž jedna z kvalít dizajnu ako spoločenského odboru. Schopnosť komunikovať na jednej strane a vytvárať otvorený priestor (otázok?) na strane druhej.

01

NCD a konečne treba dizajn pre dizajn

Národná cena v roku 2016 podľa mňa pocítila jeden z globálnych posunov na poli dizajnu ako takého. Je ním orientácia na návštevníka, na publikum a potreba navrhnutia samotnej súťaže ako celku, od jej významu pre dizajn ako taký (svoje miesto na poli platforiem a inštitúcií zaoberajúcich sa dizajnom), až po samotné možnosti, ktoré vie ponúknuť súťažiacim, či návštevníkovi. Dnes to voláme „Servis dizajn“. Je to pre mňa fascinujúci vznik slučky potreby navrhovania súťaže, ktorá mapuje význam navrhovania. Zároveň som rád, že tá potreba konečne vyvstala, pretože to znamená prijatie tohto problému Národnou cenou ako fakt.

02

Čo nám NCD ponúka?

Po prijatí takto zásadného faktu, ak so mnou súhlasíte, sa rovno dostaňme k logickej otázke. Čo NCD ponúka dizajnérom a širokej verejnosti? Môže NCD ponúknuť ešte niečo iné? Ako vieme tento vzťah ovplyvniť? Treba ho vôbec ovplyvňovať?

¶ Skúsme ísť na začiatok. Momentálne NCD ponúka zodpovedný kurátorský výber prác týkajúcich sa vizuálnej komunikácie na území Slovenskej republiky. Dúfam, že môžeme súhlasiť s tým, že práce boli (nutne) vytrhnuté zo svojho prirodzeného kontextu bytia a predostreté ako výstavné objekty. Niečo tým stratili, niečo sa im naopak pridalo ako súčasť iného kontextu. Aký je však ten kontext, v ktorom sa nachádzali po onom spomínanom zasadení do celej výstavy NCD? Nazval by som to „Diverzita súčasnej vizuálnej komunikácie“, hoci to je možno z mojej strany odvážne. Je to však úprimné a ako účastník NDC a niekoľkých sprievodných akcií som nevedel interpretovať tému NCD 2016 inak, čiže som ich interpretoval týmto spôsobom.

¶ Diverzita je dôležitá, napriek tomu vo svojej podstate ukrýva vágnosť šírky. Diela sa stávajú bez možnosti ďalších vrstiev čítania súborom samostatných elementov nečitateľnej skladačky. Môže sa však v určitom momente stať nástrojom, čo v tomto ročníku v rámci riešenia problému nezáujmu o súťaž ako takú dizajnérskou obcou asi aj bola pravda. Výsledok? Zvýšenie nárastu prihlásených prác. Problém momentálne zažehnaný.

03

Aká je jej budúcnosť?

Z iného pohľadu, pohľadu na budúci vývoj sa NCD svojim kurátorským výberom a výberom témy, či chce alebo nie, stáva garantom hodnotiacich nástrojov vizuálnej komunikácie, myšlienkových prúdov a vytvárania ich záznamu. Jej úloha je v tomto podľa mňa absolútne zásadná a narastá so stále relatívne zlým stavom vnímania dizajnu verejnosťou. Vie si NCD v budúcnosti vybudovať témy dostatočne otvorené, aby vyvolali odborný diškurz, ale zároveň natoľko aktuálne a v určitej vrstve čítania zjednocujúce, aby vytvorili možnosť lepšej interpretácie diel pre širokú verejnosť?

04

Realita

Bohužiaľ nám v tomto ročníku ešte neponúkla priestor (kontext) pre bytostné otázky dizajnu a diskusiu ohľadne významu dizajnu ako takého. Vážim si sprievodné akcie NCD, avšak chýbala mi akási ústredná súvislosť, jednotná správa. Každé dielo vystavené v rámci súťaže vzniklo nielen v určitom význame ako produktu (ktorý mnohokrát nie je prenosný do priestoru galérie, ani by možno nemal byť), ale zároveň je tento význam výrazne zanedbanou časťou mapovania dizajnu ako takého: procesom a metodológiou jeho vzniku, vo vzťahu komunikačnom „zadávateľ-dizajnér-príjemca“, vo vzťahu spoločenskom, ekonomickom, ekologickom alebo nakoniec prínosu ako takého, prínosu invencie, intelektuálneho dopadu, ergonómie, použiteľnosti, trvalej udržateľnosti, pedagogiky, morálnej a etickej stránky atď.

¶ To sú všetko parametre, na ktoré ako dizajnéri pri svojej práci (riešení problému) myslíme a stávajú sa nejakou neoddeliteľnou súčasťou (kvalitami) výsledku. Je možnosť ako sa k týmto témam dostať? Ako sa o nich otvorene baviť? Ergo, verím, že Národná cena v budúcnosti vytvorí metódu generovania tém a systematickejšiu prácu so sprievodnými akciami programu. Pretože začínam mať ten zvláštny pocit Déjà vu, akonáhle je téma definovaná kategóriami vystavených diel a tie sú definované formálnymi podobnosťami výsledkov prác.

05

Pre koho to je určené?

Pri naposledy menovanej vlastnosti by som sa rád opýtal otázku. Pre koho je určená NCD? Táto otázka je výrazne spojená s jej významom ako súťaže a pýtam sa ju neustále. Má NCD aj ďalší rozmer ako súťažný? Z času na čas potrebujeme mať možnosť konfrontovať svoju prácu s kolegami, to je snáď aj zrejmá motivácia pre vstup do takého typu súťaže. Máme inú motiváciu? Zároveň predsa potrebujeme platformu pre odborný diškurz o dizajne ako takom, potrebujeme dizajn mapovať a uvažovať o ňom ako o širokej disciplíne. Potrebujeme taktiež skúmať aktuálnu problematiku, aby sme mohli vytvárať aktuálne riešenia. Ale je vo svojej podstate určená len pre nás dizajnérov? Je to len naša „párty“? Nie je to jeden z mnohých problémov, ktorý sa snaží riešiť aj novovzniknutá Únia grafických dizajnérov Slovenska? Naša introspektívna uzavretosť voči verejnosti?

¶ Nechcem ísť hlboko do tohto problému nakoľko jeho prejavy môžu byť spôsobené veľmi individuálnymi (a často relevantnými) skúsenosťami. Ale aj tak. Je to spôsobené stále zakoreneným elitárstvom dizajnérov alebo arogancii, či dokonca nekompetentnosti komunikácie našich myšlienkových procesov s ostatnými? Snáď nič z toho nie je pravda. A predsa otázka, ktorá sa mi ponúka už dlho znie: Ako otvoriť komunikáciu celého nášho odboru širokej verejnosti? Bol by som len rád, keby sme našli platformu, ktorá by sa zaoberala kvalitou slovenského dizajnu, ale vedela by o tieto kvality obohatiť aj širokú verejnosť, čím by sa zrazu mohla naštartovať otvorená medziodborová debata.

Možno by sme sa konečne prestali sťažovať na to, že nám verejnosť kope góly do našej spoločnej brány (a pritom aj oni majú radi futbal) a zvýšil by sa kredit aj samotnej súťaže ako takej.

06

Sláva víťazom, ale čo teraz?

Ročník 2016 sme úspešne ukončili. V úvode som napísal, že NCD má podľa mňa dve hlavné funkcie a tými sú: skúmať a zaznamenávať. Teraz by som rád otvoril druhú časť, záznam. Je myslím škoda, že záznam NCD skončil ako súpis víťazov skrytý niekde na stránkach Slovenského centra dizajnu. Nezaslúži si projekt takého rozmeru vlastný nezávislý informačný kanál? Spomeniem niekoľko príkladov. Bienále v Brne organizované Moravskou galerií alebo Studentský dizajn v Českej republike. Nie je škoda, že dáta nazbierané počas súťaže zostávajú nedotknuté, nezverejnené v celej svojej šírke? Otvorené pre ďalšiu prácu? Pripomínam, že v Brne okrem dedikovaných webových stránok máme k dispozícii ako návštevníci možnosť zakúpenia katalógu so súpisom a obrazovým materiálom všetkých vystavených prác, o paralelných doplnkových výstavách a projektoch ani nehovorím. A túto možnosť som vždy využil. Nechcem vlastne ani myslieť na to, koľko výplaty som v Brne nechal.

¶ V súčasnosti sa zamýšľam nad trvalou udržateľnosťou vo vizuálnej komunikácii. Paradoxne teoretické otázky, ktoré si kladiem v rámci celého odboru: Ako vieme pracovať s dátami po uzavretí projektu, ako ich vieme dávať do iných kontextov a tým ich recyklovať, vytvárať im nový priestor pre život, sa týkajú aj možných horizontov NCD.